reklama

Šťastie

“Dnes som ešte nič nenapísala“, povie a zatvári sa smutne. „A to som mala v pláne písať celý deň. Čo si dnes urobil ty?“ Sedia v obývačke oproti sebe. On je ticho. Mlčí už takmer od rána. V poslednom čase má ľudí tak akurát plné zuby. Pracovných kolektívov, vianočných večierkov, schôdzok s klientami. Blá blá blá. To nakoniec zostane z každej múdrej vety. Výkrik zúfalca, aby ten druhý bol už konečne ticho. Buď už ticho, je to len samé blá blá blá! S odstupom času je aj tak každá spomienka na ľudí len jednou dlhou vetou zlepenou z niekoľkých desiatok rôznych tvárí. Každý má svoj dôležitý príspevok do diskusie, a pritom už o chvíľu bude jeho tvár patriť tvári niekoho iného.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Kto to vlastne povedal? Tomáš. Tomáš bol ten vysoký tmavý? To bol Juraj. Alebo žeby Jozef? To už naozaj nie je po toľkých rokoch jasné.Petrova posledná práca bol vlastne jeden obrovský rozhovor. Každý sa k nemu otáčal, aby niečo povedal, volal ho von zapáliť si, a tam mal zase potrebu niečo povedať a keď už vôbec nebolo čo, zahasili cigarety o zem, privolali výťah a zase cítili nevyhnutnosť niečo povedať. A tak to šlo dokola celé roky. Keď sa ho Lucia opýta, čo dnes robil, zohne hlavu a podoprie si ju rukami. Pozrie sa na neho a pohľadom neuhne, až kým neprehovorí. Trpezlivosti sa pri ňom učite naučila. Niekedy, keď ide Peter povedať niečo múdre, trvá aj päť minút, kým z neho pripravovaná veta vylezie. Ale nie vždy Lucia vydrží čakať. Niekedy sa jedoducho postaví, nervózne do neho drgne a povie: zase mi na to nemáš čo povedať. A on vtedy zabudne, čo chcel povedať, lebo už hľadá ďalšiu vetu. Teraz si dal okuliare dole z nosa, dychol na ne a utrel si sklá do modrého čerstvo vypratého trička. „Musíme začať niečo robiť. Ja neviem, ale ja vôbec nemám na nič chuť. Jediný problém je, že som hladný. Keby som nebol, na všetko by som sa vysral. Kvôli žrádlu musím ísť do práce. Nie je to smiešne?“ A je to vonku. Pomyslí si Lucia. Tak na toto som tých päť minút čakala. „Neviem...“, znechutene mu odpovie a postaví sa, že pôjde do kuchyne. Otvorí chladničku, aj keď vie, že okrem masla a poloprázdneho obalu od vytlačeného syra v nej nič nenájde. „Nájdi si lepšiu prácu, dobre? Nebaví ma takto žiť. Chcela som decko, ale už nechcem. Chcem už iba nové nohavice. Máš pre mňa vôbec nejaký vianočný darček?“„Mám“, zaklame. „Darčeky mám vždy v mesačnom predstihu. Čo nevieš? Poznáš ma predsa už sedem rokov.“ „Šesť rokov ťa poznám. Takže veľmi dobre viem, že dvadsiateho štvrtého decembra vyrazíš do preplneného Tesca a bezradne sa postavíš do sedem metrového radu v papiernictve, aby si kúpil napríklad náhodne vybratý fotoalbum“„Ale čoby“, zasmeje sa. V obývačke zodvihne gitaru a začne na nej hrať. To mu ide celkom dobre, gitaru má rád. Ich kapela veľa nezarobí, vlastne nezarobí skoro nič, ale aj tak mu bolo od malička vtĺkané do hlavy, že má robiť hlavne to, čo má rád. Tak to robí. Jeho otec bol klavírista. Nie elegantne oblečený klavírista z filharmónie. Klávírista s dlhými mastnými vlasmi a s malým synťákom v takmer nezariadenej spálni. No a čo. Klavírista. A čo keď nemal na normálny klavír a na učiteľa bol príliš hrdý...alebo lenivý?„A čo keby som robil web stránky? Nenapadá ti niečo, s čím by sme mohli podnikať?“ zakričí do kuchyne. „Nie“, odovie mu znechutene. „Vieš čo, asi dnes pôjdem za Lenkou, možno mi niečo ponúkne na obed.“ „A prečo sa nenaješ doma? Včera som nakúpil, nestačí ti to, čo máme?“ „Stačí, ale s Lenkou sa tak dobre je. Ona je stále plná ilúzií, na rozdiel od teba. Človek má pri nej hneď väčšiu chuť do jedla. “Lucia výjde z kuchyne, je už od rána znechutená a so všetkým nespokojná. V spálni sa začne obliekať. To zelené tričko jej už ide poriadne na nervy, ale aspoň je celkom nové, na rozdiel od tých ostatných. Oblečie si teda zelené tričko, rifle, obuje topánky a odíde k Lenke. Je sobota. Príjemný deň na kamarátske stretnutie. Lenka má dlhé blond vlasy a veľký zadok. Tak ju vníma Lucia. Či ju má rada, to nevie, zdá sa jej, že už žiadne city k ľudom nemá. Žeby ich stratila? Všetko to začína byť iné ako kedysi. Kedysi sa k priateľkám na stretnutia tešila. Dnes sa skôr bojí. Všetko jej príde ako hra, má pocit, že Lenke už neverí ani slovo. Niekedy sa na ňu pozerá, počúva ju a uvedomí si, že ju vlastne nevníma, ale premýšľa, či to, čo ona práve rozpráva, je pravda. Lenže najhoršie je, že človek vlastne nevie, komu z nich dvoch vlastne šibe viac a prečo je to všetko tak. Sadnú si do obývačky a Lenka prinesie čaj a koláče. Lenka rada pečie koláče. To má na nej Lucia rada. Cíti sa u nej ako doma za starých čias, keď ešte mama piekla koláče. „Čo máš nové?“ Lenka zvihne nohy na gauč, vezme do ruky koláč a odhryzne si. „Mám novú prácu a vyzerá byť super. Je to presne to, čo som vždy chcela robiť. Aj nástupný plat je celkom v pohode. Som zvedavá, ako to tam bude vyzerať, ale mám pocit, že lepšie. Mám teraz našťastie vynikajúce obdobie. Musím zaklopať na drevo.“ povie a symbolicky poklopká na stôl zo skla. „To máš super“, usmeje sa Lucia a presne v tej chvíli ju niečo začne ťahať domov. Ťažko povedať, či je to sila alebo celkom obyčajná únava. Za Petrom. Jemu tiež nie je dobre. Čo môže byť horšie, ako keď je niekomu zle a príde ku kamarátke, ktorá od šťastia klopká na stôl zo skla. Lenke oči žiaria šťastím, sú modré, plné elánu a Lucia hryzie do tretieho koláča. „A čo Martin? Ešte s ním chodíš?“ „Hej, jasné. Je to ťažké, ale máme sa strašne radi.“Martin je sused. Vysoký a ťarbavý. Má čierneho psa, ktorý stále šteká a ako klbko nervov na baterky obieha park pred domom a na každej malej zastávke ciká. Žiadny iný pes sa pri ňom nezastaví, aby sa prihovoril. Nestihne, lebo Brex príliš rýchlo odbehne. A keď neodbehne, iba nervózne zahučí a vycerí zuby. Lucia nemá Martina rada a keď ho stretne, ledva ho pozdraví. Je to somár a klamár. Ale čo sa bude rozčuľovať?„Martin je človek, akého som v živote vždy hľadala. Dal mi strašne veľa. Veľa vecí som si pri ňom uvedomila,“ povie Lenka a zasnene sa zadíva na strop. Visí z neho lampa plná obletujúcich múch. „Otvorme muchám okno“, dodá ešte Lenka, postaví sa a pootvorí plastové okno obývačky. „A aké veci si si pri Martinovi uvedomila?“, Lucia zovihne šálku čaju a usrkne. „No že existuje niekto, kto ti môže dať všetko, čo potrebuješ. Oporu, starostlivosť, má ťa rád takú, aká si...Má ťa Peter rád takú, aká si?“ „No jasné“, odpovie jej Lucia bez toho, aby sa nad tou otázkou zamyslela. Je s Petrom šiesty rok. Videl ju kričať, plakať, smiať sa a prdieť. Spomenula si teraz. „Videl ťa už Martin niekedy prdnúť si?“, opýta sa a zasmeje sa. „Prepáč, napadlo mi to preto, lebo teraz mi treba a hanbím sa.“ Hrá divadlo, lebo sa chabo pokúša Lenku dostať. „No ani nie, ale raz to učite príde, neboj,“usmeje sa. „Daj si ešte koláč, kľudne.“ Potom jedia a sú minútu ticho. „Aj ty povedz niečo, čo nič nehovoríš? Ako sa máš? No čo máš nové?“ Lenke čoraz viac žiaria oči. Lucia sa začne usmievať lebo cíti, že Lenku vlastne vôbec nezaujíma, ako sa má. To jej „ako sa máš?“ znie akoby v tej otázke bola súčasne aj jej vlastná odpoveď „vidím, že nič moc“. Alebo je v nich nezáujem? Lenka aj tak stále pozerá na lampu s muchami a keď jej náhodou skĺzne pohľad na Luciu, je neprítomný, zasnený, plný neadekvátnej žiary. „Tak čo neodpovedáš? Čo máš nové?“, usmeje sa Lenka druhýkrát a Lucii sa intenzívne zahľadí do očí. Ale zrazu má Lucia pocit, že Lenkine oči nežiaria šťastím, ale niečím iným. Je v nich oheň, ale je nejaký zvlášny, dravý, agresívny a ak je šťastie agresívne, može byť aj nebezpečné. Lucia pocíti ohrozenie. Zrazu sa pozerá len do tých Lenkiných očí a prestane vnímať okolie. Dostane pocit, že sa tie oči zväčšujú, ako keby ju chceli pohltiť. „Vieš, ja mám pocit, že nie je všetko tak, ako to popisuješ,“ povie Lucia nečakane aj pre ňu samotnú, ale veta sa už nedá vrátiť naspäť. A stále jej pozerá do tých ohnivých očí. „Mám pocit, že si smutná.“Lenkine oči sa v tej chíli ešte viac zväčšia, pohľad sa zintenzívni, prestane žmurkať a nechápavo sa nakloní čo najviac k Lucii. Lucia si presne v tej chvíli všimne, že všetky muchy okolo lampy v jednom húfe preleteli k otvorenému oknu a zmizli a že z Lenkiných očí začali šľahať celkom skutočné plamene. „Nie. Mýliš sa. Ja som šťastná“, povie a tvár sa jej priblíži na milimeter od kamarátky. Lucia pocíti horúčavu. „S Martinom som šťastná. Strašne ma miluje“. Lucia pocíti strach a zrazu si je istá, že Lenka nehovorí pravdu. „Čo sa to s tebou deje? Ty klameš!“, odpovie jej a Lenkine oči v tej chvíli zmiznú. Už ich nevidí, len ten oheň, ktorý z nich prudko šľahá na všetky strany. Začne sa dvíhať z kresla a vezme si z misky piaty koláč. Položí ho na konferenčný stolík a rýchlo si začne obúvať topánky. „Počkaj, prečo mi neveríš? Kam ideš? Ja som šťastná, ja som šťastná, JA SOM ŠŤASTNÁÁÁÁÁÁ“, kričí Lenka, vezme do rúk pohár a chce ho hodiť do Lucie, z očí jej šľahajú plamane, začne prudko ceriť zuby, od ohňa sa chytí obrus na konferenčom stolíku a Lucia prudko vybehne z bytu. Pred domom venčí Martin svojho rýchleho psa, ale nevšimne si ju, lebo sa pozerá, ako Brex uteká okolo stromov a stále ciká. Lucia ešte stále počuje v ušiach Lenkin krik a je vydesená z plameňov, od ktorých sa jej takmer zapálili šaty. Asi už k Lenke nepôjde. Ešteže stihla uchmatnúť aspoň ten koláč pre Petra.

Andrea Juríková

Andrea Juríková

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

:-} Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu