reklama

Irena

Irena kráča po ulici. Je nízka, postavu má prihrbenú, ale snaží sa vystierať. Jej syn jej občas s dobrým úmyslom povie : „Mami, vystri sa.“ Vtedy sa narovná, zvraští čelo, tvár ukáže jej utrpenie, pravou rukou sa dotkne svojho chrbta a takmer zakričí: „Mám veľké bolesti!“ So synom chodievajú na prechádzky. On má skoro dva metre a ona mu siaha sotva po pupok. Zakvačí sa mu pod pazuchu, cíti tak väčšiu istotu chôdze a spolu vyrazia z domu na ulicu. Má aj dcéru, ale s ňou chodí na prechádzky veľmi nerada. Väčšinou sa ich rozhovor skončí hádkou a Irena vtedy narieka, že ju dcéra nemá rada a dcéra potom kričí, že sa na všetko môže vykašľať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Irena si prestala farbiť vlasy, keď mala asi sedemdesiat rokov. Vtedy povedala, že si už nebude farbiť vlasy, lebo to ide do peňazí a navyše aj tie vlasy už nie sú tie, čo bývali. Vypadávajú a sú príliš jemné. Treba ich šetriť, ako sa dá. V tom období začala Irena často hovoriť, že je veľmi škaredá a aj vždy bola. Vraj sa teda v živote rozhodla zamerať na iné veci. Chcela byť vzdelaná a sčítaná. To si povedala, keď bola mladá. Že bude vynikať v inej oblasti, ako je výzor. To hovorieva aj vnučke. Aby sa toľko nepozerala do zrkadla. Je vraj síce krajšia, ako bola ona, ale aj tak. Keď sa vnučka pozerá do zrkadla, Irena je pobúrená a nerozumie tomu. Podľa Ireny sa stačí predsa pekne učesať a načo ešte jeden zbytočný pohľad do zrkadla?Irena mala aj manžela, ale ten už dávno nežije. Vnučka ho kedysi volala „Otuš“. Keď bola malá, Otuš sa jej vždy zdal veľmi vysoký a tichý. Kučeravé šedivé vlasy a biele tielko sú veci, ktoré sa jej s ním doteraz spájajú. Chodievala k nemu domov, keď bola chorá a nemohla ísť do školy. Rodičia ju tam vždy odviezli, aby ju mal kto strážiť a nemusela byť sama. Pamätá si s ním iba zopár situácií. Napríklad ako stáli oproti sebe v jeho pracovni, ju veľmi bolela hlava a pamätá si, ako si nemali čo povedať. Iba ticho stáli oproti sebe, on veľký a ona malá, pozeral sa na ňu z výšky, chvíľu sa usmieval, ruky mal zovreté za chrbtom, chrbát zhrbený a po chvíli mlčania prehodil krátku a stručnú vetu: „Musím pracovať“. A sadol si za veľký drevený lakovaný stôl, ktorý stál uprostred miestnosti. Tá miestnosť na ňu vždy pôsobila veľmi tajomne. Mala zvláštnu starožitnú vôňu, bolo v nej príjemné prítmie a ona mala pocit, že celá vonia Otušom a Ómamou. Že im patrí, že sa v nej iba pracuje. Otuš si sadol za stôl, nasadil okuliare a začal si listovať v množstve papierov, ktoré mal rozložené po celom stole. Vnučka ešte chvíľu stála opretá o dvere, ale keď už vôbec nič nepovedal, z izby odišla. Inokedy sedeli spolu s ómamou v kuchyni, keď prišla z práce. Ómama piekla tekvicu a Otuš varil čaj. Ómama často hovorievala, že Otuš varí najlepší čaj na svete. Sáčok vo vode nechával veľmi krátko, dal do nej veľmi veľa citrónu a iba trochu cukru. Tak tomu verila. Bola predsa malá a otuš bol múdry, lebo stále iba pracoval. A bol veľmi vysoký. Musela mu veriť. Odpila si teda z prekysleného čaju, až musela zvraštiť čelo, ale vedela, že toto je najlepší čaj na svete. Ómama Irena ju pri tom hladkala po vlasoch a hovorila, aká je zlatá, iba sa musí viac učiť. Lebo podľa nich sa vnučka učievala málo. A tiež hovorila, aká je zvedavá, či jej bude chutiť tekvica, ktorú práve pečie. Nemala chuť na žiadnu tekvicu, ani na prekyslený čaj, ale keď videla to nadšenie o ómaminých a otušových očiach, chcela im urobiť radosť a povedala, aká je tekvica výborná. Po večeri sa odobrali do pracovne. Každý večer sa do nej ómama s otušom odoberali. Rozložili po stole papiere a knihy, nasadili si okuliare, a potom už vôbec nič nehovorili, iba stále niečo písali. Vnučka sedela za vrchom stola a nenápadne ich, popri učení, pozorovala. A počúvala to pracovné ticho. Všetci traja mali na stole elegantne rozložené tri šálky z čínskeho porcelánu, naplnené druhou várkou najlepšieho čaju na svete a v tichosti z nich upíjali. A ómama s otušom stále niečo písali a všade bol veľký poriadok a keď sa vnučke vyšmykla šálka z ruky a najlepší čaj na svete sa jej rozlial po jej zošitoch, vedela, ako má od nich ďaleko a že nebude nikdy taká múdra, ako sú oni dvaja.Keď Otuš zomrel, Irena bola nešťastná. Smútila a nariekala ešte celé roky. Jeho meno si doma vyslovovala len tak, sama pre seba. Aj počas toho, ako si v kúpeľni večer pred spánkom vkladala zubnú protézu do pohára, šepkala: „Ferko, kde si?“ Neprestala však chodievať na plaváreň. Bola zvyknutá, že na plaváreň chodieva s Františkom. Dvaja šesťdesiatnici na Pasienkoch, Ferko a Irenka. Láska z povojnových čias. Zoznámili sa v roku 1947. Na úrade, keď si Ferko menil priezvisko. Len tak, pre istotu. Nechcel byť Steiner, chcel byť Slovák. Tak začali spolu chodiť na plaváreň. Tešili sa, boli mladí a čakali krajšiu budúcnosť. S menom Slovák to viac prichádzalo do úvahy. Potom si v Tuzexe kúpili kúpacie čiapky. Ferko zvykol plávať popredu, Irenka ho dobiehala. Okolo plávali samí mladí ľudia a ich to nerušilo. Kedysi spolu bývali v podnájme na Hviezdoslavovom námestí. Tesne po vojne. Irenke sa vtedy zdal Ferko príliš chudý a Ferko sa cítil pred sebou príliš tichý. Chodieval s Irenkou na rande k Dunaju. Napísal si do denníka: „Chcel som aj telesné, ale Irenka odmietla“.Keď zomrel, vnučka smutná nebola. Ani si Otušovu smrť nevšimla. Bola predsa malá. Dosť kruté, zomriete a vaša vnučka si to sotva všimne. Ráno po jeho smrti sa síce opýtala mamy, čo je s Otušom, ale potom si celkom spokojne obliekla modré tepláky na ramienkach a išla sa hrať so susedou do parku pred dom. Odvtedy chodieva Irena na prechádzky sama alebo so synom a občas volá syna aj dcéru. Dcéru ale nerada. Ale vidia sa takmer každý deň. Dcéra k nej chodieva domov rovno z práce. Sadne si do kuchyne, Irena má väčšinou práve vtedy poobednú siestu a zvykne ležať v kuchyni. Má tam posteľ, lebo je to praktické. Keď príde Ľudmila, prestane čítať noviny, zloží si okuliare a uloží ich do puzdra. Noviny uloží na kôpku ostatných. Kupuje všetky pre ňu podstatné noviny. Je ich asi päť, šesť. Preto vonia vnučke ómamina kuchyňa novinami. Bývajú uložené na kuchynskom stole a na nich je puzdro s okuliarmi. Ľudmila si sadne a Irena sa na ňu zahľadí. „Mám veľké bolesti, nevieš si predstaviť, aké“, vzdychne. Potom pevne zavrie oči, snaží sa vytlačiť slzu, ale žiadnu sa jej vytlačí nepodarí. „Chcem to už čím skôr skončiť“. Túto vetu dcéra nemá rada. Postaví vodu na kávu a keď je káva zaliata, začne ju chlípať a pritom listuje v novinách. Ľudmila býva veľmi unavená z práce. Denne v nej trávi približne deväť hodín, háda sa so šéfom, alebo sa neháda so šéfom a pritom sa chce pohádať so šéfom a býva preto nervózna. Ani jej nezvýšili plat, ako očakávala. Zvýšili ho nečakane a celkom neodôvodnene mladšiemu kolegovi. Toto ju vie nahnevať. Tá nespravodlivosť! Aj ho povýšili a ju nie. „Je pekný“, hovorila naňho Ľudmila kedysi. Dnes povie: „Je podrazák“- Aj by chcela nový zimný kabát, ale nemôže si ho dovoliť. Už ako malá chcela. Drahý. A chcela aj auto. Mama Irena jej vtedy povedala, že je chamtivá. Veď má čo jesť a má aj dobrú zimnú vetrovku. „Chcem sa s tebou rozprávať“, povie naliehavo Irena, keď otvorí oči. „A o čom?“ „O čom chceš.“„Neviem, čo ti mám povedať.“ „Ani ja neviem......Jediné, čo chcem, je to už celé skončiť“.„O tom sa nechcem rozprávať“.„Hotovo. Bodka. Hovor ty.“„Neviem, čo.“„Ani ja neviem“.A potom sú obidve ticho. Ľudmila ešte chvíľu chlípe z kávy. Má zlú náladu. Aj Irena má zlú náladu. Sem-tam sa im navzájom stretne pohľad. Irenin pohľad je naliehavý a Ľudmilin unavený. „Klavír už hrá?“, prelomí Irena ticho. „Nie, ale chcela by som na ňom hrať. Ale nie je naladený. Keď budem na dôchodku, budem na ňom hrávať. Ale už som všetky skladby zabudla. Dávno som nehrala“. Potom opäť obidve zmĺknu. Po chvíli Ľudmila ešte dodá: „Toto sú dobré noviny“ a už nehovoria vôbec nič. „Choď už domov, máš tam veľa práce“, uzná nakoniec Irena, lebo jej naliehavý pohľad padne na Ľudmiline výrazné kruhy pod očami. „Potrebuješ niečo, aby som urobila?“„Nie“. A dcéra odíde. Irena niekedy telefonuje známym, aby im povedala: „Toto nie je život. Viete, je to stále horšie a horšie. Neviete si predstaviť, ako zle sa cítim“. Občas sa prikloní k vnučke, prenikavo sa jej zahľadí do očí, stisne jej ruku a zakričí: „Umieram! Rozlúč sa so mnou!“ A potom sa začne prechádzať po byte, tvár má zachmúrenú, ruky zopäté za chrbtom, chce sa rozhýbať a pritom nahlas pokrikuje: „jáááááj“. Prechádza sa z izby do izby a takto sprevádza svoju chôdzu. Už nešepká „Ferko“, ale „au!, jáááj!“ Vnučka si pritom v kuchyni tajne zapcháva uši prstami. A dúfa, že keď ona bude stará, nebude pritom zúfalo kričať. Niekedy Irena spomína na minulosť. Zrazu sa jej nezdá taká hrozná, ako v skutočnosti bola. Vždy nad ňou nariekala, nad vecami, ktoré zažila a teraz hovorí, že nebola taká zlá, ako je teraz prítomnosť. Nikdy totiž nemala takéto fyzické bolesti. Kedysi mala známeho, volal sa Ébel a nemal nikoho na svete. Bol veľmi nízky a krehký, páchol naftalínom a Irenu dôstojne volal Pani inžinierka. Chodieval k nej každú nedeľu na kávu. Navtedy mu vždy nachystala igelitovú tašku s makovníkom, sladkosťami a pribalila aj sto korún. Nikdy na tých sto korún nezabudla. „Príde chudáčik“, oznamovala vnučke do telefónu, keď Ébela čakala. Pravidelne ho obklopila aj zbierkou novín, nazbieraných za celý týždeň. Ébel v nich dlho listoval, popíjal čaj a keď od nej odchádzal, uklonil sa a povedal: „úctivo ďakujem, pani inžinierka“. Keď zomrel, nitko nesmútil. Na pohreb prišlo sedem ľudí z náboženskej obce a celý čas debatovali o tom, čo bude s jeho jednoizbovým bytom bez kobercov a záclon na konci Dúbravky. Aj keď Irena stále hovorí o svojej túžbe zomrieť, v skutočnosti nechce nič iné, iba žiť ďalej. Keď sa ráno zobúdza, niekedy sa jej stane, že zabudne na svoj vek a všetky choroby a na malú chvíľu pocíti záblesk radosti zo života. Vezme do rúk nočník, ktorý máva pre istotu uložený pod posteľou a mieri s ním na záchod, aby ho tam na deň odložila. Niekedy sú pre ňu tieto zobúdzania príjemné. Má prísť opatrovateľka, chodieva každé ráno na deviatu. Upracú spolu niektoré skrine, špajzu...vždy sa nájde niečo, čo treba upratať a upratovanie ich obe baví. Keď jej urobí desiatu, ktorú predstavuje kompót, spolu sa zahrabú napríklad do skrine a dlho ju upratujú.Vnučka nie je veľmi poriadkumilovná. Ani jej priateľ nie je veľmi poriadkumilovný. Doma majú spoločnú skriňu a jeho veci sú prepletené cez tie jej, niekedy si pomýlia ponožky, on ide na ulicu s jej päťkami a ona s jeho sedmičkami. Keď idú na návštevu k Irene, cítia sa slávnostne. Ona im podá papuče a on si ich učupene obúva. Irena zvykne obdivovať jeho tukové vankúšiky na zadnej spodnej časti hlavy: „Môžem sa dotknúť? To máte také pekné, mäkkučké“. „Kľudne, nech sa páči“, povie. Potom sa Irena usmieva a hladká jeho tukový vankúšik na krku, a potom odídu spolu do kuchyne napiť sa čaju v čínskom porceláne...Irena sa mu zakvačí pod mäkkú pazuchu a pomalým krokom, zabalená v zamatovom zelenom župane, s učesanými šedivými vlasmi a naušnicami z tyrkisu, odkráčajú do kuchyne. Vnučkin priateľ chce byť priateľský a vie, že otázkou „tak ako sa máte?“, by mohol získať sympatie. Lenže z ničoho nič, úplne nečakane Irena odpovie: „Ďakujem, celkom dobre. Až na to počasie“.A vnučka tak vie, že...Nič nevie. Len to, že ómama má dnes spoločenskú náladu.

Andrea Juríková

Andrea Juríková

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

:-} Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu