Bloghttp://andreajurikova.blog.sme.sk/rssblog.sme.skblog@sme.skskBratislava milujem ťa :} (andreajurikova)Martina Keby aspoň necítila tú strašnú bolesť hlavy. Spánky ma zovreté od bolesti, mračí čelo a chce sa jej spať. Zhlboka sa nadychuje, ale ten vzduch...ako keby bol otrávený a smrdel, akoby jej každý jeden nádych spôsoboval bolesť. Aj hluk zvonku. Jedno auto za druhým...keby sa tak mohla odsťahovať niekde na vidiek. Aspoň na týždeň zmiznúť, neexistovať niekde v malej dedinke. Ale nemôže. Nesmie. Je predsa ráno, vtedy sa vstáva a musí sa ísť do práce. Má ju celkom zaujímavú, predáva v obchode zeleninu. Ďalší dôvod, prečo sa postaviť z postele. Konečne nerobí to, čo nechce. Niekde čítala, že človeka nerobí slobodným to, že robí to, čo chce, ale že nerobí to, čo nechce. Tak teda predáva zeleninu. Jeden z jej životných kompromisov a pokusov byť šťastnou.Sun, 16 Nov 2008 18:02:14 +0100http://andreajurikova.blog.sme.sk/c/172123/Bratislava-milujem-ta.html?ref=rssPoviedka o sexe (andreajurikova)Budík jemne zapípal a hneď sa prebudila. V izbe bola úplná tma, len spoza dverí nazízalo svetlo z vedľajšej izby. Klasika. Ona spí, vyčerpaná z nezáživnej striktne osemhodinovej práce, je polnoc. On sedí vo svojej pracovni za počítačom, lebo niet toho, kto by riadil jeho čas. A tak sa občas jeho deň stáva nocou a noc dňom. Bolo dvanásť hodín, čas dať si antibiotikum. Vložila si horký liek do úst a zapila ho len jedným hltom vody bez chuti. Pocítila nutkanie ísť na záchod a tak vstala. Prešla okolo jeho pracovne, mlčky otočil hlavu smerom k nej. Plodné dni, uvedomila si na záchode a zívla.Wed, 14 May 2008 18:07:44 +0200http://andreajurikova.blog.sme.sk/c/147836/Poviedka-o-sexe.html?ref=rssPremena (andreajurikova)Rád sedávam na svojom rozkladacom kresle v obývačke a pozerám televízor. Nie je to bohvieaký koníček, priznávam. Dieru do sveta ním určite neurobím. Ale čo už. Žijem sám a akosi ma vekom všetko, čo som kedysi rád robil, prestalo zaujímať. Kedysi som napríklad rád fotografoval. Každý víkend som sa niekam vybral, do lesa alebo hocikam ďaleko od nášho mesta. Zaujímali ma stromy. Fascinovali ma tváre. Zaujímali ma budovy. Ale teraz nič. Už len sedávam na gauči a čumím do tej poondiatej telky. Môj fotoaparát je zastaraný a ošúchaný, nie ako tie dnešné. Aj ja som vyšiel z módy. Presne tak sa aj cítim. Ako keby sa moja doba skončila a bol som odsúdený na pomalý zánik. Na trhu sú mladšie a modernejšie výrobky.Tue, 18 Dec 2007 18:20:25 +0100http://andreajurikova.blog.sme.sk/c/125250/Premena.html?ref=rssŠťastie (andreajurikova)“Dnes som ešte nič nenapísala“, povie a zatvári sa smutne. „A to som mala v pláne písať celý deň. Čo si dnes urobil ty?“ Sedia v obývačke oproti sebe. On je ticho. Mlčí už takmer od rána. V poslednom čase má ľudí tak akurát plné zuby. Pracovných kolektívov, vianočných večierkov, schôdzok s klientami. Blá blá blá. To nakoniec zostane z každej múdrej vety. Výkrik zúfalca, aby ten druhý bol už konečne ticho. Buď už ticho, je to len samé blá blá blá! S odstupom času je aj tak každá spomienka na ľudí len jednou dlhou vetou zlepenou z niekoľkých desiatok rôznych tvárí. Každý má svoj dôležitý príspevok do diskusie, a pritom už o chvíľu bude jeho tvár patriť tvári niekoho iného.Fri, 13 Jul 2007 18:52:03 +0200http://andreajurikova.blog.sme.sk/c/103910/Stastie.html?ref=rssFreigabe (andreajurikova)Prechádza sa okolo jazera a je šťastná. Asi okolo neho urobí celý jeden okruh. No nie je to super? Kto by sa netešil? Pracovať vo veľkej nadnárodnej firme je úžasné. Keď bola na pohovore a personalistka v krásnych dlhých šatách jej zvonivým hlasom položila otázku, ako si svoj život predstavuje o päť rokov, hneď vedela, čo odpovie. Pracovat vo veľkej firme s krásnym výhľadom z okna do budúcnosti. Rásť v kariére. Vzdelávať sa. Na pohovor sa vzorne pripravovala celý mesiac. Keď prichádzala na konkurz do výškovej budovy a približovala sa k dievčatám na recepcii, tajne im závidela. Sú prijaté. Prešli výberovými kolami. Musia byť šikovné, inteligentné a patrične vzdelané. Jedna zo slečien jej podá do rúk visačku. To je krása. Je na nej názov firmy. Teraz je na chvíľu jej súčasťou.Sat, 11 Nov 2006 23:17:08 +0100http://andreajurikova.blog.sme.sk/c/69206/Freigabe.html?ref=rssIrena (andreajurikova)Irena kráča po ulici. Je nízka, postavu má prihrbenú, ale snaží sa vystierať. Jej syn jej občas s dobrým úmyslom povie : „Mami, vystri sa.“ Vtedy sa narovná, zvraští čelo, tvár ukáže jej utrpenie, pravou rukou sa dotkne svojho chrbta a takmer zakričí: „Mám veľké bolesti!“ So synom chodievajú na prechádzky. On má skoro dva metre a ona mu siaha sotva po pupok. Zakvačí sa mu pod pazuchu, cíti tak väčšiu istotu chôdze a spolu vyrazia z domu na ulicu. Má aj dcéru, ale s ňou chodí na prechádzky veľmi nerada. Väčšinou sa ich rozhovor skončí hádkou a Irena vtedy narieka, že ju dcéra nemá rada a dcéra potom kričí, že sa na všetko môže vykašľať.Sat, 18 Feb 2006 21:50:21 +0100http://andreajurikova.blog.sme.sk/c/37197/Irena.html?ref=rssRozprávka o tom, prečo je mesiac vidieť na oblohe iba v noci (andreajurikova)Predstavte si, milé deti, čo sa jednej tmavej noci prihodilo. Práve vtedy, keď ste veľmi tuho spali. Áno, presne vtedy sa to stalo. Kým vy ste sladko snívali napríklad o tom, ako ste v škole dostali jednotku z matematiky a všetci spolužiaci vám závideli, stala sa na oblohe nečakaná vec. Náš milý mesiac Mesiačik schudol. Nie, že by sa nesnažil. Ale jedného dňa to jednoducho prišlo. Oblačná váha ukazovala rovných osemdesiatpäť kilogramov. Odvtedy bol mesiac Mesiačik so sebou nadmieru spokojný. Stále si meral obvod svojho okrúhleho tela a spokojne sa na seba do zrkadla usmieval. „Tak toto som ja“, hovoril.Sun, 11 Dec 2005 20:35:58 +0100http://andreajurikova.blog.sme.sk/c/28823/Rozpravka-o-tom-preco-je-mesiac-vidiet-na-oblohe-iba-v-noci.html?ref=rssDve samoty (andreajurikova)Alica stojí u Zuzky na balkóne, vykláňa sa a fajčí. Zuzka je medzitým v kúpelni a dáva prať. Dnes povedala, že perie veľmi rada, lebo presne vie, kedy pračka doperie a ona rada sleduje čas. Teraz je spokojná, že je Alica na balkóne, lebo sa môže nerušene venovať praniu.Tue, 13 Sep 2005 17:10:12 +0200http://andreajurikova.blog.sme.sk/c/20562/Dve-samoty.html?ref=rssKoniec leta (andreajurikova) Sú takmer tri hodiny v noci. Sedí na posteli. Spať sa nedá. Zbytočne sa pokúša už od dvanástej. Všetko ho ruší. Nekonečné množstvo dookola prúdiacich myšlienok, otravný dážď kvapkajúci na okno, krátky záblesk svetiel auta, ktoré práve prešlo po ulici. „Nie! Tu sa spať nedá!“ Oliver zo seba zúrivo strhne perinu a sadne si. Začne sa pohrávať s mobilným telefónom. Musí jej napísať. Musí. Nevydrží to. Je taká úžasná, taká bezbranná. Taká nevinná a neskúsená. S čímsi takým sa už dávno nestretol. A tak krásne sa smeje. Mon, 29 Aug 2005 21:45:59 +0200http://andreajurikova.blog.sme.sk/c/19477/Koniec-leta.html?ref=rss