reklama

Premena

Rád sedávam na svojom rozkladacom kresle v obývačke a pozerám televízor. Nie je to bohvieaký koníček, priznávam. Dieru do sveta ním určite neurobím. Ale čo už. Žijem sám a akosi ma vekom všetko, čo som kedysi rád robil, prestalo zaujímať. Kedysi som napríklad rád fotografoval. Každý víkend som sa niekam vybral, do lesa alebo hocikam ďaleko od nášho mesta. Zaujímali ma stromy. Fascinovali ma tváre. Zaujímali ma budovy. Ale teraz nič. Už len sedávam na gauči a čumím do tej poondiatej telky. Môj fotoaparát je zastaraný a ošúchaný, nie ako tie dnešné. Aj ja som vyšiel z módy. Presne tak sa aj cítim. Ako keby sa moja doba skončila a bol som odsúdený na pomalý zánik. Na trhu sú mladšie a modernejšie výrobky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Mám štyridsaťštyri rokov. Áno, som starý mládenec. Ale už som si zvykol. Teda nezvykol, jednoducho som taký, aký som. Najradšej som sám. Kedysi som mal priateľku, volala sa Magda. Mala dlhé ryšavé kučeravé vlasy a bola krásna. Niekedy som sa čudoval, prečo je práve so mnou, taká kráska. Telo mala skoro dokonalé, voňala mladosťou. Často sme spolu chodievali do lesa. Celý čas som ju fotografoval. Mal som asi dvesto jej portrétov. Kedysi som bol na svoj foťák pyšný. Vysieval mi na krku, keď som sa niekam vybral a vôbec mi neprekážalo, že je veľký a ťažký. Bol som plný síl. Aj on bol technicky nadupaný, so skvelou optikou. Patrili sme k sebe. Mal som pocit, že aj Magda patrí ku mne. Budeme spolu navždy, možno nie stále celkom šťastní, ale navždy. Ja som sa totiž jedného dňa rozhodol, že nemusím byť šťastný, aby som svoj život úspešne prežil. Bolo to vtedy, keď som ju spoznal. Sedela na lavičke v parku a venčila svojho psa. Často som ju takto vídaval, keď som sa po večeroch vracal z práce. Páčila sa mi. Chcel som si kvôli nej kúpiť psa, aby som mal celkom prirodzený dôvod osloviť ju. A aj som to urobil, ja blázon. Zohnal som si malé čierne šteniatko. Nemal som to zviera rád. Ale povedal som si, že ona musí byť poslednou ženou v mojom živote a pre ňu urobím čokoľvek. Len čo sme si vymenili telefónne čísla a už som vedel, že je ruka v rukáve, tak som svojho Bena utopil v opustenom Dunajskom ramene a jeho telo nechal volne unášať prúdom. V ten večer som rozmýšľal či sa voči tomu úbohému zvieraťu necítim previnilo. Splnilo svoj účel a viac som ho nepotreboval. Pamätám si, ako som si vtedy sadol na gauč v obývačke a premýšľal, čo ma v živote tak veľmi otupilo, že vlastne vôbec nič necítim. Dokonca som zrazu necítil ani žiadnu vášeň k Magde. Ani pocit zamilovanosti. Sedel som a bolo mi príjemne. Chcelo sa mi ísť na nočnú prechádzku. Bola krásna letná noc, čas ako stvorený pre samotu. Nie. Ja nie som žiadny romantik.Magda mala veľmi rada psov. Musel som jej povedať, že ten môj sa stratil. Že som ho celú noc hľadal a zaspal až nad ránom. Chcela volať Slobodu zvierat. Podať inzerát do novín. Odmietol som s odôvodnením, že verím na osud, čo sa má stať, nech sa stane a ak mi ten pes patrí, tak sa ku mne vráti. Naozaj nič duchaplnejšie som si nevedel vymyslieť. Možno z lenivosti. Pozerala sa na mňa vyčítavo a znechutene. Celkom iste o mne niečo pochopila. Siahol som po foťáku a ten jej pohľad okamžite zachytil. Bola naozaj krásna, aj v tom, ako sa na mňa zhrozene pozerala. Cítil som sa slobodný. Na druhý deň sme šli s jej Aidou na výlet. Ani neviem, či som Magdu vlastne chcel hlbšie spoznať, klásť jej množstvo zbytočných otázok, keď som si nebol istý, či ma jej odpovede budú zaujímať. Páčila sa mi, a to bolo všetko. Lenže nedá sa vedľa niekoho iba tak kráčať a byť pri tom úplne ticho. To by nebavilo ani mňa. Celú cestu som sa jej na niečo vypytoval a počúval ju. Prekvapilo ma, ako veľa dokáže rozprávať. Ona rozprávala, ja som prikyvoval a bol myšlienkami celkom mimo. Tá samota vedľa nej mi vyhovovala.Takto to bolo po celý čas nášho vzťahu. Ona rozprávala a ja som fotografoval. Ideálny pár. Ona sa spokojne usmieva, štylizuje svoje zvodné telo do správnej polohy, on sa pred ňou pokorne skláňa, bez prestania cvaká fotoaparátom, ona sa smeje, potom sa chytia za ruky a pokračujú v ceste. Podarilo sa mi množstvo dobrých záberov. Väčšinou som s nimi nič ďalej nerobil. Iba som si niektoré zväčšeniny zakladal do fotoalbumov, ale väčšina sa povaľovala po izbách ako súčasť môjho neporiadku. Veď hovorím. Patrím do zberu aj s fotografiami. Nič viac sa s nimi neudialo. Žiadne zakladanie internetových stránok, žiadne výstavy, žiadne dožadovanie sa ocenenia verejnosti. Ani náhodou. Bývam v starom meste a medzi starých ľudí úplne zapadám. Keď si doma v kúpeľni vyvolávam fotografie, počúvam Simona and Gurfunkela.Raz večer som bol v kúpeľni, a počul som, ako v izbe niečo spadlo na zem. Mal som zlé tušenie. Pootvoril som dvere. Na zemi ležal rozbitý objektív. Chcelo sa mi kričať, ale nahlas som nič nepovedal. Rýchlo som ho zodvihol a odniesol do obývačky. Ešte hodinu som sedel v kresle, bez slova som sa pozeral pred seba a premýšľal. Potom som zapol televízor a prepínal programy, až kým som nezaspal. Ráno som sa zobudil a bolo mi jasné, že to celé bol iba sen. Fotoaparát aj objektívy boli bezpečne uložené v skrinke na pôvodnom mieste. Dokonca som v ten večer ani nevyvolával žiadne fotografie. Uľavilo sa mi, že je všetko tak, ako predtým. Ja nemám rád zmeny. Ani tie najmenšie. Nakupujem stále v tom istom supermarkete dokola tie isté potraviny, stretávam stále tých istých ľudí, domov chodievam vždy rovnakou trasou. Predstava rozbitého teleobjektívu ma znepokojila. Tak dlho som po ňom túžil, sporil si na neho, kým som ho kúpil. Mám ho pätnásť rokov. Sadol som si na koberec, že si poupratujem aspoň niektoré fotky a pritom sa zahľadel na akvárium s rybami. Na moje krásne, veľké oranžové ryby uprostred obývačky. Obývačku mám veľmi rád a veľké karasy v nej sú ideálne. Dva a pol metrová nádoba, lampa, filter a tie nádherné veľké ploské telá. Tak bezstarostne plávajú dokola stále tým istým smerom. Keď odo mňa Magda naposledy odchádzala, potichu som za ňou zavrel dvere a sadol si do kuchyne. Bol som nešťastný, ale už som vedel, že jej rozhodnutie nijako nezmením. Otvoril som si pivo a povedal si, že začnem nový život. Úplne iný, ako doteraz. Už žiadne stereotypy. Rovnaké chodníčky do práce a z práce. Nikdy viac tie isté syry v Bille, ráno a večer zelený čaj... fotoaparát na krku, práca, prachy ... Otravné vzťahy, čo sa stále začínajú a potom zase končia. Chytil ma pocit, že umieram, môj čas sa zastavil, lial som do seba jedno pivo za druhým, pozeral sa z okna ako prší a bolo mi tak krásne a hnusne zároveň. Cítil som, že sa začína niečo nové. Po tele sa mi začal šíriť nevysloviteľný pátos a zlovestná eufória. Opitý som vošiel do kúpeľne, aby som sa pozrel na svoju novú tvár. Takto vyzerá samota, pomyslel som si, keď som zbadal ten ksicht. Radšej rýchlo do obývačky a pustiť si telku. Štyridsiatnik sám doma s pivom v ruke uprostred noci pozerá reprízu Ligy majstrov a popri tom premýšľa, ako bude vyzerať jeho nový život. Krása. Zavrel som oči, a hlava sa mi zakrútila. Začul som výkrik: Góóóóól!“. Otvoril som oči a predo mnou bolo niečo obrovské, ploské, ružové a naširoko to otváralo ústa. Ryba obrovská ako ja. „Robila som si srandu, prepáč... pokojne ďalej spi, sorry“. Pokúsila sa usmiať, ale nešlo jej to. „Ty si ale, práve som zaspával“. Povedal som a odplával od nej. Všimol som si, že oproti sedí nejaký chlapík na gauči, popíja pivo a čumí na telku. „Chudák“, pomyslel som si. Z treniek mu trčali chlpy, škrabal si ich ľavou rukou, a vyzeral dosť zúbožene. Odplával som radšej za drevo, chytali ma driemoty. Zahľadel som sa na ostatné ryby a konečne zaspal. Tu vo vode je život krásny. Každý večer sa pozerám na toho chlapíka, ako celé hodiny sedí nehybne na gauči. Je to veľmi upokojujúce. Nemenil by som.

Andrea Juríková

Andrea Juríková

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

:-} Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu