reklama

Koniec leta

Sú takmer tri hodiny v noci. Sedí na posteli. Spať sa nedá. Zbytočne sa pokúša už od dvanástej. Všetko ho ruší. Nekonečné množstvo dookola prúdiacich myšlienok, otravný dážď kvapkajúci na okno, krátky záblesk svetiel auta, ktoré práve prešlo po ulici. „Nie! Tu sa spať nedá!“ Oliver zo seba zúrivo strhne perinu a sadne si. Začne sa pohrávať s mobilným telefónom. Musí jej napísať. Musí. Nevydrží to. Je taká úžasná, taká bezbranná. Taká nevinná a neskúsená. S čímsi takým sa už dávno nestretol. A tak krásne sa smeje.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (19)

Ale...čo ak ho odmietne? To by bola rana. To nezvládne. A potom bude ďalej žiť svoj otravný a nudný život, navždy začarovaný v samote. Bude z nej len tajne vylietať, vydá sa na ďaleké nočné púte a nikto nebude vedieť kam ide a kedy príde. Bude mať množstvo tajomstiev, a budú také krásne a vzrušujúce a ....ubíjajúce. Chcel by jej otvorene povedať, čo k nej cíti. Oliver už drží telefón a nekonečne dlho formuluje vetu. Stošesťdesiat znakov. Tak málo na vyjadrenie toľkých pocitov. Musí to mať štýl a noblesu. Slová sa musia ligotať. Musia byť hladké. Musia sa jej nežne dotýkať, aby sa pri čítaní polichotene usmievala. „Slečna,MonikaMyšlienkyNaVásMiSpaťNedajú.VašaKrásaJeOmamnáA jaSomUmierajúciRytier.Umieram,pretožeVášÚsmevMaZasiaholNaMojomNajcitlivejšomMieste.ZachrániťMaMôžeteZajtraNaKávičke. Ps: Mám to CD“. Oliver si stále nie je celkom istý, či vetu správne naformuloval. Pred očami sa mu mierne zahmlieva. Zatočí sa mu hlava. „Čo je to? “ Podoprie si ju rukami a rozplače sa. Plače celú hodinu. Nemôže prestať. Izba je tmavá a správa nedoručená. Oliver vstane z postele a otvorí okno. Začne zhlboka dýchať. Všetko je také komplikované. Láska taká zbytočná. A žiť je také krásne a také tajomné. Nádych a výdych. Nádych a výdych. Začína postupne svitať a Oliver zaspáva.

Vstáva ráno o deviatej. Zamieri rovno do kúpelne a veľmi dlho si oplachuje tvár. Obzerá sa v zrkadle. So svojim výzorom je spokojný. Strojčekom si ostrihá vlasy a osprchuje sa. Konečne je ráno. Môže konať. Niečo urobiť. Musí. Za každú cenu. Je to silnejšie ako on. Je leto, je krásne a má tak veľa času... Hlavne nič nezbabrať. Všetko treba dotiahnuť do konca. Oliver sa vracia do izby a dvíha telefón. Správa z noci je stále nedoručená, ale na displeji je nová správa. „Musím s tebou súrne hovoriť. Lenka“. „Ach,“ vzdychne si Oliver. „Lenka.“ Oliver nemá chuť komunikovať s Lenkou. Ona ničomu nerozumie a je do neho zamilovaná. Tak obyčajne a odhodlane, až to nemá cenu. Oliverovi sa veľmi nechce, ale vytočí jej číslo. „Možno s tebou čakám dieťa“, povie Lenka a zloží. Oliver si v šoku sadne na posteľ a chvíľu nedýcha. Potom sa opäť nadýchne. Prudko a nervózne, až pocíti jemné kŕče v rukách a nohách... Aby sa spamätal, znova vezme do rúk telefón a vytočí Monikine číslo. Je však stále nedostupné. Je také krásne myslieť na Moniku. Oliver sa pokúša všetko ostatné vypustiť z hlavy. Nechať si priestor iba pre Moniku. Unášať sa myšlienkami na ňu. Obrať sa o spánok. Obrať sa o všetko, len aby ju získal.

O jedenástej je správa doručená. Oliver pozerá na mobil. Dá Monike presne desať minút. Ani o sekundu viac. Celý ten čas bude striehnuť na telefón, ani sa nepohne. „Žiadna odpoveď! Žiadna odpoveď!“ Vytočí Monikine číslo a pozve ju na kávu. Monika má rozospatý hlas a pýta sa: „A je to dobrý nápad? Ešte spím. Ozvem sa neskôr“. „Ozvem sa neskôr, ozvem sa neskôr...“ opakuje si Oliver stále dokola a postupne začína mať pocit, že čaká zbytočne. Že celý deň čaká zbytočne. Nasledujúcu noc opäť nespí. Iba leží a premýšľa. Každý ďalší krok musí byť dôkladne premyslený. „Čo keby som na to šiel cez jej kamarátky? Tie pridrbané pipiny! Ale čo už. To by mohlo výjsť!“ Spokojne zaspáva.

„Linda, čo keby sme zorganizovali výlet? Zavolaj koho chceš, mohli by sme ísť na Devín“. Linda od rána sedí v kaviarni, fajčí jednu od druhej a nevraživo pozerá na každého okolo. Všetko ju rozčuľuje, nič ju nezaujíma a cíti sa tak nekonečne osamelá...

Je jej do plaču ale nevie plakať. Cíti sa príliš veľká, príliš vtipná, príliš.... príliš všetko. Nikdy nie tak akurát. Je krásny slnečný deň a ona sedí v tme a nalieva si víno. Len čo zavolá Oliver, Linda ožíva. Oliver sa jej páči. Je taký atraktívny, múdry, vtipný a počúva kvalitnú hudbu. Vždy sa zvykla potešiť, keď vošiel do kaviarne a ona ho mohla obslúžiť. Bol milý...a vždy mala pocit, že si ju patrične všíma. Linda potrebuje pozornosť. Hneď zavolá Monike, aby jej oznámila, že ide s Oliverom na výlet. Budú debatovať o hudbe, o knihách, opekať si jablká, smiať sa na jej vtipných hláškach, zabíjať komáre, kvákať so žabami, hrať bedminton ... a Moniku zrazu napadne, že Oliver nie je až tak celkom na zahodenie.

Je koniec leta. Monika s Oliverom chodia spolu po meste a objímajú sa. Linda doma plače, je sklamaná a fajčí jednu od druhej. Laura sa vracia z Cypru. Nervózny Oliver ju čaká na letisku, prešľapuje z nohy na nohu a keď ju konečne zbadá, napadne mu, aká je už stará. Pozná ju celých desať rokov a nikdy si tak jasne neuvedomil, koľko má rokov a ako veľmi jej to už vidieť na tvári. Laura ho objíme. „Som rada, že som už doma. Pri tebe“, usmeje sa a Oliver ju neisto pohladká po vlasoch. „Prepáč, ale asi by sme sa mali nejaký čas nekontaktovať. Musím premýšľať“, prehodí, keď prídu domov. Laura je zakočená a celkom zbytočne sa rozplače. Oliver si sťahuje svoje veci do nového podnájmu. Keď je už všetko uložené, sadne si na posteľ, a v tme začne komponovať správu: „SlečnaPetra,vašaKrásaJeTakáOmamná...“

Andrea Juríková

Andrea Juríková

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

:-} Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu